Aj po 5 rokoch v reprezentácií sa mám stále čo učiť.

Na tohtoročný šampionát som sa svedomito pripravil. Gradujúce výsledky doma i vo svete naznačovali, že top forma by mohla prísť v pravý čas. No výsledky závisia od viacerých premenných.

 

 

Úvodnú disciplínu šampionátu, šprint, som mal po technickej stránke dobre natrénovanú. Z kvalifikácie som postúpil na komfortnom 19-tom mieste. V štvrťfinále mi však v súboji lakeť na lakeť chýbalo trochu viac priebojnosti a do ďalších bojov som už nezasiahol. Obsadil som 24. miesto. Po vypadnutí som sa bleskurýchle preorientoval na vlnu eufórie z úspešného ťaženia Marianky Jagerčíkovej a jej titulu vice-majsterky sveta.

 

 

Následných individuálne preteky mali zaujímavý priebeh. Trať pozostávala z 6-tich stúpaní. Počasie v deň súťaže bolo zaujímavé. Ráno bolo -11°C a na obed v tieni +6°C. Viacerí dobrí pretekári na trati odstúpili kvôli nepríjemnému teplu. Ja som sa tiež kvalitne vytrápil, ale v predposlednom kopci sa niečo zlomilo a motor začal bežať na plné obrátky. Predbehol som niekoľko pretekárov a došiel si po rovnaký výsledok ako na predchádzajúcom šprinte.

 

 

Najväčšiu smolu som mal vo vertikálnych pretekoch. Trať bola neobvykle rovinatá čo by mi ako bývalému bežcovi na lyžiach malo vyhovovať. Parametrami by sa dala prirovnať k ceste na Žiarsku chatu. Na necelých 5 km sme nastúpali 450 výškových metrov. Akurát prvý kilometer bol ešte rovnejší a posledný bol o niečo strmší. Zariskoval som, zvolil som rýchle vyšúchané staršie pásy a nalepil som ich úplne na vonkajšiu hranu, tak aby som mohol úvodný kilometer korčulovať. Do bodu v približne 1/4 pretekov mi táto taktika vychádzala a bol som na neskutočnom 5-tom mieste. Pri korčuľovaní sa mi však pod pás dostával sneh a v istom štádiu ma začal výrazne brzdiť. Vyduté pásy mi nezabezpečovali ani sklz, ani dobrý grip a tak som sa začal prepadávať dozadu. Preteky som dokončil značne vytočený na neuspokojivom 33. mieste.

 

 

S najmenšími očakávaniami som nastúpil na preteky dvojíc. Štartoval som s talentovaným juniorom Borisom Obergriesom. Pôvodne sme na tímových pretekoch nemali v pláne štartovať. Pre štart sme sa rozhodli len deň pred, kedy nám boli potvrdené miestenky na mládežnícku olympiádu. Tým pádom sa Boris nemusel šetriť na záverečnú mládežnícku štafetu. Nakoniec bol z toho štartu môj pocitovo najlepší výkon. Mal som skvelý pulz a dynamiku v nohách. Borisovi som na trati pomáhal lankom a v cieli, kvôli počasiu skrátenej trasy, sme skončili približne v polovici štartového pola na 15-tom mieste.

 

Na záver šampionátu sa opäť “urobilo” pekné počasie a mohol som si vychutnať preteky mladých a prelyžovať do susedného strediska Les Diablerets. Zažil som tam chvílku nostalgie, pretože práve tu som dostal v roku 2014 šancu prvý krát pretekať v kolotoči Svetového pohára.

Na záver ďakujem Rolovi Hricovi za starostlivosť a riešenie formalít počas výjazdu. Ďakujem aj všetkým fanúšikom a sponzorom, ktorí nás na majstrovstvách a počas prípravy na ne podporili. Teším sa spolu s Laurou Kovárovou a Matúšom Černekom z miesteniek na olympijské hry mládeže v roku 2020. Verím, že raz sa budú môcť tešiť aj oni so mnou z miestenky na skutočnú olympiádu. Snáď už v roku 2026.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *