Ako som sa vo vojenskej zóne naháňal s Tibeťanmi

Ešte na začiatku apríla som si myslel, že Svetovým pohárom v Madonne a následným Adamellom ukončím pretekovú sezónu. Pár dní na to prišla pozvánka do Číny. Predmetom pozvánky boli preteky Gangshika Skimountaineering Master Race organizované Čínskou asociáciou horských športov (CMA) v spolupráci s ISMF. Nešlo o preteky veteránov, aj keď názov to evokuje. Šiestim ľuďom sa zaviazali preplatiť pobyt v Číne plus letenku. Moc som neváhal a prihlásil som sa. Z pomedzi asi 20 záujemcov vybrali aj mňa. Úplná špička záujem neprejavila. Zrejme preto, že sú vo fáze zotavovania sa po dlhej sezóne a dobrodružstvo v podobe pretekov v extrémnej výške spojenej so spaním v stane ich až tak neláka. Okrem mňa boli vybraní Španiel Pau Coll, Švajčiar Julien Ançay, Francúz Baptiste Ellmenreich, Nemka Jacqueline Brandl a Američka Sierra Anderson. Dohliadnúť nad priebehom pretekov prišiel francúzsky rozhodca Youri Leclercq.

Po potvrdení nominácie a obdržaní pozývacieho listu nasledoval maratón mailov, plánovania a vybavovačiek. Napríklad víza mi vystavili len 3 dni pred odletom. K turistickým vízam je potrebné predložiť rezerváciu leteniek, ubytovania, itinerár cesty, pozývací list (ak je k dispozícií), pas platný ešte aspoň pol roka a vyplnený 9 stranový formulár, ktorý sa vypĺňa online vopred. Našťastie netreba byť na ambasáde osobne. Stačí splnomocniť kamoša. Spojenie do Číny je pomerne jednoduché. Z Viedne lieta priamy let do Pekingu. Let trvá 9 hodín. Peking je po Atlante 2. najrušnejšie letisko na svete a jeden z jeho terminálov (T3) má plochu 1 milión metrov štvorcových, čo ho robí druhým najväčším terminálom na svete po Dubaji. Aj z tohto dôvodu bolo jeden a pol hodinky na prestup s nadrozmernou batožinou na vnútrozemský let do Xiningu primálo a tak som musel prerezervovať letenku a stráviť noc na letisku. Svoj prestup nestihli tiež Jacquelin a Youri a tak sme sa dohodli na spoločnom výlete na Veľký čínsky múr. Z letiska trvá cesta k múru zhruba hodinu. Pri východe z terminálu 3 je infocentrum a pri ňom sa sami ponúkajú domáci, ktorí vás k múru radi zavezú a tam vás počkajú 2 hodiny. Vyjde to lacnejšie ako agentúra. Na tento výlet sa dá ísť aj spojmi, ale nie priamo a do toho sa nám púšťať nechcelo. Troch nás vyšla cesta tam a späť v prepočte zhruba 100 € spolu. Plus treba prirátať shuttle bus na mieste a vstupné na múr – cca. 10 €. Na múr sa dá ísť lanovkou alebo vybehnúť po schodoch. My sme si to vybehli za 12 minút. Múr, ktorý chránil dynastiu Ming pred mongolskými vpádmi patrí právom medzi 7 divov sveta. Jeho celková dĺžka je 6700 kilometrov, ale turisticky navštevované sú len niektoré časti. Pre jeho dostupnosť je často navštevovaný aj počas dlhších pekingských prestupov, ktoré si nevyžadujú vízovú povinnosť. Na až 144 hodín postačí len pečiatka v pase, udelovaná na letisku.

Peking som si neplánovane pozrel aj pri ceste domov. Môj let bol zrušený, tak sa mi vytvoril priestor na jedno popoludnie. Nasadol som na pekingské metro. Linka “Airport Expres” ide priamo zo všetkých terminálov. Na jej konci som prestúpil na linku 2, ktorá ma dopravila priamo na okraj Námestia nebeského pokoja na stanicu Qianmen. Námestie páchnuce komunizmom, končiace mauzóleom Mao Ce-Tunga, je známe z honosných vojenských prehliadok. Neslávne sa preslávilo masakrou tisícov študentov v roku 1989. Neďaleká Brána nebeského pokoja prepája námestie so Zakázaným mestom. Na to mi už ale nezvýšil čas.

Dejiskom Gangshika race je oblasť v okolí rovnomenného vrchu. Gangshika je vysoká 5254 metrov a patrí medzi najvýznamnejšie vrchy pohoria Qilian. Pohorie zďaleka nepatrí medzi najznámejšie a dokonca nie je ani dostupné pre návštevníkov bez povolenia. Leží totiž v rozsiahlej vojenskej oblasti. Týždeň som sa márne snažil zohnať nejakú turistickú mapu s prijateľnou mierkou.

Jedným z ťahákom oblasti je vodopád, ktorý sme najprv prehliadli, lebo sme si mysleli, že vodopád vyzerá inak. Práve k nemu sme sa vybrali počas aklimatizačnej prechádzky v tretí deň nášho pobytu.

Otvárací ceremoniál ma úplne pohltil. Doteraz som nič podobné na športovom podujatí s mojou účasťou nevidel. Je zrejmé, že krajiny s režimom podobným tomu nášmu z pred roku 1989 podobný cirkus robiť vedia. Po bohatej kultúrnej vložke sa k nám, okrem iných činovníkov, prihovorili aj minister pre médiá a minister propagandy. Celé sa to nieslo vo veľkej účasti médií a miestnych, ktorých sem navozili autobusmi. Ceremoniál bol spojený so štartom odpočítavania 1000 dní do zimnej olympiády 2022 v Pekingu. Ako skialpinisti tam zatiaľ nebudeme, ale ochutnávku som si zažil.

Z veľkolepého otvorenia sme sa onedlho presunuli do výrazne strohejšej reality, kde bola naša batožina prepravované na koňoch.

Zhruba hodinová túra nás priviedla k horskej chate bez názvu, ktorá slúži na vojenské účely a tiež na tréning čínskych expedícií. Všetkých účastníkov však kapacitne nezvládne a tak pretekárov umiestnili do stanového mestečka. V chate sme mali zabezpečené teplé jedlo. Samozrejme všetky 3 hlavné jedlá dňa boli z čínskej kuchyne a boli takmer identické.

Už pred príchodom sem mi bolo jasné, že táto akcia bude pre mňa skôr o dobrodružstve a skúsenostiach s výškou ako o naháňaní sekúnd. Prvú noc v stane som spal len prerušovane a nemal som úplne tepelný komfort. Ráno ma aj trochu bolela hlava. Nie ideálny stav na preteky. Aklimatizácia nebola ani zďaleka dostatočná. Rovnaké podmienky mali ale všetci, a tak sme s vybrali šprintovať. Kvalifikáciu som si len tak odkráčal. Rovnako aj semifinále. Vo finále už bolo treba zamakať, ale nevedel som sa dostať do otáčok. Nepodarilo sa mi splniť predsavzatie nedať sa prebehnúť nikým okrem chalanov z Európy. Prebehol ma značne namotivovaný Tibeťan a mne ostalo piate miesto.

Väčšiu motiváciu ako preteky som mal smerom k dosiahnutiu výšky 5000 m.n.m. Po pretekoch v šprinte a následnom oddychu sme sa s Julienom vybrali trochu si pošlapať. Na Gangshiku sme sa vzhľadom k nutnosti traverzovať ľadovec nevybrali. Zvolili sme si nemenovaný kopec v ľavo a dúfali, že snáď je na “päťku” dosť vysoký. No nebol, avšak pekný hrebeň a následný zjazd stáli určite za to. Bol to najkrajší skialpový moment výletu. Kopec, na ktorý sme vyšli mal podľa GPS 4940 metrov.

Na druhý deň ráno som sa cítil výrazne lepšie. Aklimatizácia evidentne pokročila. Škoda, že až posledný deň pobytu hore. Trať vertikálu mala len niečo vyše kilometra a išla z 4460 do 4660 m.n.m. Najrýchlejší bol, rovnako ako v šprinte, Španiel Pau Coll. Trvalo mu to niečo cez 10 minút, preto najkratší vertikál. Najdlhší preto, lebo mal som čo robiť, aby som dal trať bez zastavenia s predýchania. Toto sme zažili takmer všetci s výnimkou domácich. V ženách neobhájila šprintérske víťazstvo Sierra z USA. Zdolalo ju tibetské dievča žijúce v 3 a pol tisíc a trénujúce až do 6-tisíc. Ja som som sa o tretie miesto naháňal s jej oddielovým kolegom a zlomil som ho až v cieľovom šprinte.

Cenným poznatkom pre mňa bolo pozorovanie reakcie môjho tela na zaťaženie v spomínanej výške. V krátkosti spomeniem napríklad môj maximálny tep, ktorý dosiahol len 153 úderov za minútu aj to len počas záverečného šprintu. Pre porovnanie uvediem, že v štandardnej výške, povedzme do 2000 m.n.m., vytočím aj tepy okolo 185 úderov za minútu.

Do cieľa vertikálu som si doniesol aj nejakú výbavu na ľadovec, lebo sme chceli znovu skúsiť spraviť výškový rekord. Hmla a sneženie nám však dali stopku a mohli sme sa ísť baliť. K pretekom ako takým by som poznamenal, že je škoda, že domáci nevyužili nádherné terény na klasické individuálne preteky. Na druhú stranu chápem, že podaktorí účastníci, napríklad partička z Indie by to technicky evidentne nezvládla.

Po naložení vecí na kone sme sa pobrali dole. V hoteli som sa celkom potešil sprche, ktorá hore pochopiteľne absentovala. Bodkou za programom bol záverečný ceremoniál, ktorého honosnosť na mňa vzhľadom na podmienky počas pretekov pôsobila až mierne humorne. Číňania sa znovu prejavili ako skvelí hostitelia. Ako každý deň, aj dnes sme okúsili ingrediencie čínskej kuchyne, akurát v pestrejšom výbere. Okrem iných skúseností som sa počas týždňa v Číne naučil jesť paličkami. Na záverečnej afterpárty sme si pripomenuli u nás už vyprchaný ázijský ošiaľ s názvom Gangnam style.

K situácií ohľadne skialpu ako takého mi domáci povedali, že majú sťažené podmienky, lebo buď musia ísť za snehom vysoko, ako teraz my, alebo musia čeliť extrémnym mrazom v zime. Pošľapať sa dá aj v nižšie položených strediskách nad Pekingom, ale tam už ide skôr o zjazdovkový skialp. Zaujímavosťou je, že zatiaľ sa v Číne lyže nevyrábajú a svojho agenta tu má len jeden výrobca lyží. Vzhľadom k počtu ľudí, ktorí skialpujú je to asi akurát. Malo by ísť zhruba o 300 ľudí. Vzhľadom k tomuto počtu majú relatívne veľmi vysokú pretekársku základňu. Na marcových MS mali najširšie zastúpenie v mládežníckych kategóriách zo všetkých krajín. Impulzom pre mládež bola určite vidina ZOH 2022 v Pekingu. Aj kvôli snahe o zaradenie skialpu spoluorganizovala ISMF s CMA v uplynulých dvoch rokoch Svetový pohár v strediskách nad Pekingom. Myšlienka účasti na olympiáde sa nateraz odložila, ale zdá sa, že Číňanom dravosť nezmizla. Predstavia sa minimálne na mládežníckej olympiáde v Lausanne. Uvidíme, ako prehovoria v budúcnosti do sveta pretekového skialpu.