Hrebeňovka Západných Tatier nonstop

Som Smrečanec a Západné Tatry mám za humnom. Doterajšie pokusy prejsť hrebeňom z Hút až na Kasprov vrch som sledoval s veľkým rešpektom. Postupne vo mne narastalo odhodlanie podujať sa na tento prechod tiež. Pomedzi preteky som popri tréningoch rozširoval svoj rádius a postupne spoznával rôzne časti hrebeňa. Prechod hrebeňa som zvažoval už ako súčasť projektu „Partizáni„, ale pre väčšiu autentickosť som prechody urobil nakoniec samostatne. Video z prechodu nájdeš na konci článku.

Len ja a hory. Moje domáce hory. Stať sa na pár hodín ich súčasťou. Vystihnúť dobrú formu a podmienky. Verím, že sa mi to raz podarí…

Krátky historický exkurz

Z článku Martina Bartoňa, uverejnenom na webe Vetroplachmagazín, čerpám info o nasledovných prechodoch Západných Tatier:

• 25-29.2.1972 – Vlado Tatarka, Milan Marenčák a Edo Záhor
• 3.2.2001 – Milan Mafaj a Dušan Tizna – 3:15 z dedinky Jalovec, o 5:45 sa dostali na Sivý vrch, pokračovali hrebeňom a o 18 tej dorazili na Kasprov vrch- pri variante ak by išli prechod z Hút mi to odhadom vychádza na zhuba 13 hod. 15 min.
• 15.4.2013 – Milan Madaj a Milan „Piso“ Pisarčík – 12 hod. 37 min.

Na rýchly nonstop prechod hrebeňa Západných Tatier sa vydal aj Miroslav Leitner a Zdeno Longauer – o ich prechode napísal Miro článok tu.

• 23.4.2015 –  Miroslav Leitner a Zdeno Longauer – 13 hod. 41 min. 

Posledný z výraznejších prechodov Západných Tatier sa podaril minulý rok našim špičkovým pretekárom, kedy spolupracujúc v trojici stlačili čas o viac ako 2 hodiny.

• 19.2.2019 – Matúš Danko, Juraj Laštík a Lukáš Trizna – 10 hod. 28 min.

Z mailu od nestora a veľkého propagátora skialpinizmu Stana Meleka sa dozvedám aj o niekoľkých prechodoch Západných Tatier na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Stano píše o 2-dňovom prechode Pavla Rajtára s Jozefom Gurtlerom z Hút až na Kopské Sedlo či o jeho 3- dennom sólo prechode v extrémnom počasí z Jalovca viac-menej hrebeňom až na Popradské pleso s dvomi bivakmi. Pekný prechod sa mu podaril aj s Viktorom Beránkom z Chaty pod Rysmi do ústia Žiarskej doliny. Trvalo im to niečo cez 10 hodín. V tom čase tvorili aj dvojicu na pretekoch. Na Adamelle v roku 1984 „uchmatli“ dokonca 2. miesto.

Môj pokus číslo 1

15.03.2020 – Budíček o 4-tej, štart naplánovaný na 6-tu. Je mierne pod mrakom, tak akurát tvrdo, ideálne podmienky. Stanovené medzičasy sa mi darí plniť, náskok na aktuálny rekord postupne naberám. V lyžovačke z Pachole si to však púšťam primoc. V snahe vyhnúť sa pár skalkám pod snehom si to pustím do otvoreného priestoru v pravo a po chvíli vletím medzi skaly. Ustál som to, ale zlomil som lyžu. Bola to moja chyba, chvíľu sa hnevám sám na seba, ale čo už… Hory tu ostanú a snáď ešte budú niekedy súbežne podmienky a aj dobrá forma. Dobehnem ešte na Plačlivô, kde ma čaká Rasťo Hatiar s kamerou. Končím v čase 3:40 h s náskokom 27 minút na rekord. Napadla mi paralela s aktuálnou témou – Koronavírus, kedy plne rozbehnuté ľudstvo a šľapajúcu ekonomiku z čista jasna položí zdanlivá „blbosť“.

Pokus číslo 2

5.4.2020 – Predpoveď sľubuje peknú nedeľu, takmer bezvetrie a relatívne chladné počasie. V piatok večer začnem dohadovať kamošov, ktorí prechod zachytia na pár záberov a skontrolujú, či sa mi niekde nič nestalo. Prechod idem sólo, ale musím čestne priznať, že nenosím všetku vodu sám, čo mi postup trochu uľahčuje. Štart plánujem až na siedmu, veď už je letný čas.

Vybieham nakoniec o 7:06. Sivý Vrch z väčšej časti vybieham na pešo (v lyžiarkach). Je tvrdo, zlyžovať úplne z vrcholu si netrúfam a zbieham pár metrov na pešo. Vo výšľape z Pálenice ma čaká Mišo Tuka, ktorý ide so mnou po Salatín. Odleje mi kus vody a ponúkne ma buchtami od jeho sestry. Neodmietam.

Posilnený buchtami prebehnem Skriniarky raz-dva. Bez mačiek by to nešlo. Je stále dosť tvrdo. Pachoľu lyžujem až prehnane opatrne. Nechcem urobiť 2x rovnakú chybu. Reťaze na Baníkove sú vytopené čo mi uľahčuje postup. Tri Kopy a Ostrý Roháč dokonca absolvujem bez mačiek. Neočakávaní fanúšikovia na trati Maťo Danko a Miško Sekan mi tiež dodali „paru“ a absolvovali so mnou pár minút na hrebeni v okolí Smutného sedla a Plačlivého. Darí sa mi lyžovať aj exponované hrebeňové úseky z Prvej Kopy, Plačlivého či Ostrého Roháča, čo značne urýchľuje postup. Na Nohavici pásy nelepím, ale korčulujem.

Na Volovci ma čaká Rasťo Vajduľák, ktorý sa sám ponúkol, že mi pomôže. Dolievam vodu a schádzam Volovec. Tentokrát musím hodný kus bežať peši. Hrubý vrch zdolám sériou otočiek a po čiastočne odmäknutom firne „režem“ cez Končistú na Klin. Tu ma zastaví skalné pole a musím opäť zbiehať na pešo. Okolie Gáborovho sedla je posiate viacerými kopčekmi na hrebeni. Snažím sa ich „pozbierať“ všetky, nielen najvyššiu Sivú vežu. Blyšť je vyfúkaný a celý čas nosím lyže na batohu. Nad Pyšným sedlom ma čaká brat Maťo s kamošom Milošom Prokopom.

Som približne v 2/3 trasy. Dám 20 minútovú prestávku (najdlhšiu na trase) zjem konečne niečo slané – chlieb so šunkou, zapijem to Red Bullom a idem naháňať kamzíky hore Veľkou Kamenistou. Na vrchole som si neodkontroloval pripravenú trasu v hodinkách Suunto a spravím si menšiu zachádzku na východný vrchol. Nevadí… Aspoň sa budem lepšie sústrediť na navigáciu.

Sústredenosť na trasu v hodinkách sa hodí, lebo nasledujúci úsek som ešte nemal nikdy prejdený. Poznám len okolie Tomanovského sedla z prechodu „Partizáni“. Práve z neho smerom na Temniak začína najväčšie trápenie. Svah predvrcholu Stoly smeruje priamo na juh. Galeje začínajú a sem tam cítim, že vnútorná hlava kvadricepsu ma tendenciu ísť do kŕču. Zasanujem to elektrolytmi a bezkofeinovým gélom. Postup je sťažený aj tak, sneh začína byť ťažký a premočený. Orientačne trochu tápam medzi skalnými vežičkami, ale bezpečne sa mi darí nájsť cestu menšieho odporu. Ešte sa párkrát preborím až po rozkrok a pomerne vysilený sa dostávam konečne do tieňa na východnú stráň Temniaku. Tu už pokračujem cik-cakmi na prvý vrchol Červených vrchov. Ide rýchlo. Ale len po Kondracký Suchý vrch. Po suchu ani stopy… Sneh je totálne premočený, typický jarný „hnoj“. Jediná schodná cesta je traverz úseku Suche Czuby z juhu. Zaborený do pol kolien lyžujem a šlapem v natopenej „vate“ pomedzi snehové gule. Ak by bolo ešte o pár stupňov viac, obával by som sa základovej lavíny. V jednom úseku som nútený vyzuť sa a okamžite sa prepadávam až po pupok. S pomocou kľuku rukami na lyžiach sa dostávam zo snežného zajatia. Stratil som nejaký čas, ale v apríli sa dali podobné podmienky čakať. Viem, že s „hnojom“ bojovali aj moji predchodcovia. Záverečný 10 minútový výšľap ku zvonu na Kasprovom vrchu idem čo to dá. Poľské Tatry sú kvôli vírusu uzavreté a o to viac ma prekvapuje silueta človeka na vrchole. Vravím si: „No super, isto nejaký policajt alebo strážca“. Nakoniec sa z človeka na vrchole stal „uvítací výbor“. Išlo o pracovníka meteostanice, ktorého o mojom prechode upovedomili poľskí kamoši. Zvonu som sa dotkol o 16:26. Výsledný čas na Kasprovom vrchu je teda 9 hodín a 20 minút. 

Záznam z aplikácie Strava (*zobrazený čas je čas v pohybe, treba rozkliknúť aktivitu pre presné čísla)

Kasprovým to nekončí

Hrebeň Západných Tatier končí až v Laliovom sedle. Zakončením prechodu na Kasprovom som však nadviazal na tradíciu minulých pokusov a symbolicky zakončil prechod zazvonením na zvonec. To že Kasprov vrch nie je finálna destinácia má aj ďalší zmysel. Kvôli aktuálnym obmedzeniam na hraniciach si nemôžem dovoliť pohodlne zlyžovať do Zakopaneho po zjazdovke. Dám si preto na vrchole pauzičku, hodím suché triko, zjem proteínovú tyčinku a vydávam sa na 15 kilometrový „výklus“ dole Tichou dolinou. Zjazd vo firne na Liptovský košiar bol skvelý. Potom to je však hlavne o korčuľovaní. Tricepsy to ešte ako tak dávajú, ale pravé zápästie sa už s pútkom na paličke nekamaráti. Posledné 4 kilometre idem pešo po asfaltke (áno, ešte stále v lyžiarkach). Našťastie si nohy s mojimi Scarpami karbónkami rozumejú a nesnažia sa protestovať otlakmi. Na Podbanskom ma čaká brat a ja som unavený, ale šťastný v cieli dnešnej trasy.

Niečo k trase a medzičasy:

Prechody v nedávnej minulosti mali za cieľ prejsť všetky vrcholy v hrebeňovej časti. Počet vrcholov nie je jednoznačný a závisí od použitej metodiky (prominencia vrcholu a podobne). Napríklad dvojvrchol Salatínu, Ostrého Roháča či Smrečín počítam len raz. Piso ich narátal 28, podľa mňa ich je 32…

Menovite myslím tieto vrcholy hlavného hrebeňa:

Sivý Vrch (1:03), Brestová (1:38), Salatín (1:56), Spálená (2:23), Pachoľa (2:36), Baníkov (2:48), Hrubá Kopa (3:09), Tretia Kopa (3:12), Druhá Kopa (3:17), Prvá Kopa (3:21), Nohavica (3:34), Plačlivô (3:41), Ostrý Roháč (3:56), Volovec (4:14), Deravá (4:37), Hrubý vrch (5:02), Končistá (5:11), Klin (5:25), Sivá veža (5:36), Blišť (5:58), Veľká Kamenistá (6:43), Smrečiny (7:02), Poľská Tomanová (7:23), Stoly (7:51), Temniak (8:11), Kresanica (8:17), Malolučniak (8:24), Kondratova Kopa (8:33), Kondracký Suchý vrch (8:37), Goričova Kopa (9:02), Prostredný Goričkový vrch (9:07) a finálny Kasprov vrch (9:20).

Dôležité poznámky pre objektívnosť

• Nešiel som čisté sólo bez podpory – dostal som vodu (spolu asi 3 litre) a na Salatíne ma náramne potešili buchty od Tukovcov 🙂 Na Blišti som dostal RedBull, krajec chleba a suché rukavice.
• Čiastočne som traverzol pár hrebeňových skaliek v úseku Suche Czuby- Goričkova Kopa. Podobne však podľa GPX záznamu urobili aj predchodcovia, tak som to až tak nerešil. Obišiel som aj skalu na hrebeni medzi Plačlivým a Ostrým Roháčom a trochu som sa odklonil v zjazde na Tomanovo sedlo. Inak som išiel prakticky stále hrebeňom.

Pár zaujímavostí, strava a výbava

Príprava nespočíva len v nachystaní si výstroje a navoskovaní lyží. Podľa mňa je vhodné mať urobený aj pomerne prepracovaný časový rozvrh. V mojom prípade išlo o tabuľku, kde som zahrnul aj stravovaciu stratégiu. Túto tabuľku som si nastavil ako tapetu na mobil a z času na čas ju kontroloval.

Základ stravy na trase tvorili doplnky od Powerbaru, ktoré som doplnil o chlieb so šunkou. Bez kvalitných raňajok by to však nešlo. Moje (takmer) každodenné menu tvorí ovsená kaša. Pripravujem ju zaliatím cca 200 – 300 g vločiek horúcou vodou. Prísady mením, ale základ tvorí maslo, med, pomletý mak a ovocie. Na raňajky sa zvyknem vyhýbať mliečnym výrobkom.

Z doplnkov je špeciálne užitočná malá dózička s elektolytmi, ktoré som si pridával do vody. Táto „šumienka“ nemá žiadne kalórie. Tie by na prechode nevadili, ale oproti ionťáku som ocenil menej sladkastú chuť, čo sa popri géloch hodí. Elektrolyty sú dôležité minerály (sodík, chlorid, draslík, horčík a vápnik), ktoré sa strácajú pri potení a ich nedostatok môže viesť k strate pozornosti či kŕčom. Vľavo sú proteínové prípravky, ktoré počas výkonu nepoužívam. Ich priestor prichádza po skončení výkonu. Prísun bielkovín a cukrov v správnom pomere po výkone urýchľuje regeneráciu a v kombinácií s prídavkom vitamínov aj zmenšuje imunologické okno, kedy je človek náchylnejší na chorobu vplyvom oslabeného organizmu. Môj denný výdaj v deň prechodu presiahol 10-tisíc kilokalórií, čo je týždenná spotreba menšej ženy. Je zrejmé, že sa to nedá doplniť a nejakú dobu budem v kalorickom deficite. Po takomto prechode je bežné, že sa človek budí v noci na hlad. Strava na prechod od Powerbaru

Okrem stravy som mal v batohu pribalené aj minimalistickú fukerku a nohavice Karpos LOT, suché tričko a čiapku, náhradné ponožky, náplasti na otlaky, kus lepiacej pásky, pár metrové lanko a mačky. Vzhľadom na podmienky som nebral lavínovú výbavu, čo však rozhodne NEODPORÚČAM opakovať. Urobil som tak na vlastné riziko s prihliadnutím na okolnosti.

Prechod som absolvoval v pretekárskej kombinéze slovenskej skialpinistickej reprezentácie tiež od Karpos-u. Pod ňou som mal len sieťované tielko Sportful. Občas som kombinézu prekryl tenkou vestou. Išiel som na úzkych pretekárskych lyžiach Movement, v karbónových lyžiarkach Scarpa a s 100% karbónovými paličkami REX.

Preteky vs. prechody

Porovnávať preteky s prechodom sa nedá. Preteky sú najlepšia spätná väzba ako na tom som vo vzťahu k ostatným športovcom v mojom odvetví. Pri prechodoch sa o rekordoch a porovnávaní síce hovorí, ale veľkým faktorom sú okrem výkonnosti aj externé podmienky, ktoré nikdy nie sú identické. Schopnosť odhadnúť ich a vytipovať správny deň je tiež jeden z aspektov vyzretosti športovca, ale patrí medzi schopnosti z inej kategórie. Práve komplexné zlepšenie pohybu v horách patrí medzi moje aktuálne ciele. Frázička „stať sa súčasťou hôr“ z úvodu článku hovorí presne o tomto. Schopnosť reagovať na rôzne podmienky a pohybovať sa bezpečne je nevyhnutná pre každého športovca v horách. Myslím si, že fyzickou výkonnosťou som sa priblížil na úroveň po akej som túžil celé roky. Výzvou pre mňa ostáva zlepšenie sa v lyžovaní, technike a prenesenie výsledkov z Verticalu aj na preteky v teréne. Práve takýto čas strávený v horách mi príde ako najefektívnejšia cesta, ako sa dá všestranne zlepšiť. Moja cesta k pretekaniu bola iná ako u skialpinistov pred pár desaťročiami. Práve z takýchto prechodov sa rodili pretekári. Ja som to urobil opačne a teraz sa vraciam ku koreňom. Verím, že mi to pomôže, stanem sa komplexne lepším športovcom a získané „skills“ prenesiem aj do reálneho života (rozhodnosť, psychická odolnosť,…).

Na záver si dovolím citovať Stana Meleka, ktorý mi k prechodu napísal nasledovné:

Takýto výkon hovorí o dokonale zvládnutej technike šliapania na pásoch, lyžovania v exponovaných terénoch ako aj lezeckých schopnostiach v prekonávaní náročných úsekov hrebeňa. Hovorí to aj o dokonalej psychickej a fyzickej zdatnosti aj schopnosti odhadnúť bezpečnosť či rizikovosť terénu a zvoliť najvhodnejšiu taktiku prekonávania jednotlivých úsekov trasy. Som veľmi rád, že úspešný pretekár v skialpinizme robí aj takéto túry, bez ktorých by vlastne ani nemohol podávať dobré výkony v pretekoch. Za našich čias sme prechádzali práve od takýchto športových výkonov k pretekaniu.

Video z prechodu od Machajproduction: