K vysokohorskému duatlonu o cenu Žiarskej chaty mám špeciálny vzťah. Koná sa totiž v mojej domácej doline. Navyše to boli v roku 2007 moje vôbec prvé naozajstné preteky. Mal som 12 rokov a štartoval som vtedy s ocinom. Pamätám si, že s “vyloganým” stredovým zložením na mojom bicyklíku som sa popasoval dosť dobre a z parkoviska na chatu som vykrútil za 25 minút a 12 sekúnd. Od vtedy som vynechal, len jeden ročník, ktorý kolidoval s MSR v behu do vrchu, ktoré som chcel ako posledný rok junior vyhrať. Za tú dobu som prestriedal viacerých parťákov. Najprv ocino, potom Igor Klamár, bratranec Mišo Šiarnik, Kubo Bača a neskôr Mišo Honko. Od roku 2016 chodím sám a zatiaľ to vždy vydalo na bedňu. Pred 2 rokmi sa mi podarilo vyhrať a vlani som prehral o 3 sekundy. Na výhru som si trúfal aj tento rok, ale nebolo to také jednoduché…
2 dni pred duatlonom ma počas ľahkej túry v okolí chaty Plesnivec poštípala včela. Nevenoval som tomu zvýšenú pozornosť a mierny opuch v oblasti členku som neriešil. Na druhý deň som sa však zobudil so sloňou nohou a vyhliadky na plnohodnotný výkon boli fuč. Upokojil ma až bývalý parťák z duatlonu Miško Honko, ktorý je doktor. Dal mi pokyny čo a ako, aby som bol v sobotu fit. Núdzový plán B bol ísť len cyklo časť v štafete spolu so sestrou Aničkou.
Chvála Bohu noha ako tak odpuchla a plán B sa nakoniec nemusel realizovať. Štartoval som z pozície, kedy sme boli všetci najväčší konkurenti viac-menej pokope. Mohol som si tak dobre odsledovať dianie na trati. Prvú polovicu cyklo trate po dolinu som sa ešte šetril. Naplno som začal ťahať až hore dolinou. Pekne je to vidieť aj na segmentoch na Strave. Už tradične som zvolil namiesto tretier staré dobré košíky a ušetril som tak nejaké sekundy v depe. Možno je to trochu na úkor efektivity šliapania, ale empiricky si myslím, že na polhodine sa oplatí neprezúvať.
Prechod do behu je asi najnáročnejšou časťou duatlonu. Na tréningy sa často presúvam práve bicyklom, čiže mal by som to mať relatívne natrénované. Aj tak som sa pomerne dosť vytrápil a rozbehol som sa až v druhej polovici trate. Úplne najlepšie sa mi bežal až záverečný úsek zo Žiarskeho sedla na Plačlivô. Možno je to aj tým, že v ostatných dňoch sa venujem špeciálnemu tréningu s maskou, ktorá simuluje vysokú nadmorskú výšku.
Novinkou tohto ročníka bol výbeh až tesne pod vrchol Plačlivô. Zmena len podčiarka vysokohorský charakter nášho duatlonu. Terén mi umožňoval mať dokonalý prehľad o situácií na trati za mnou a tak som si v pokoji doklusal nie len do cieľa pri rázcestí na Ostrý Roháč, ale až na samotný vrchol.
Víťazstvo na duatlone je špecifické v tom, že ho môžem osláviť s množstvom známych priamo v centre diania. Veľmi si tiež cením osobnú účasť mnohých mojich fanúšikov pozdĺž celej trate. Na fotke nižšie som spolu so sestrou Aničkou, ocinom Vladom, strýkom Paľom a bratrancami Paľkom a Miškom. Šiarnikovcov bolo na chate ešte raz toľko, ale nie všetkých sme stihli po vyhlásení odchytiť.
